Měřící přístroje | Meratex

Súčastná história znečisťovania ovzdušia 

Znečisťovanie ovzdušia je príliš mnoho nejakej substancie na nesprávnom mieste a v nesprávnom čase.

Znečisťovanie ovzdušia má dlhú históriu, je úzko spojené so vznikom miest. Pred vznikom miest, už v dobe starovekého Egypta, archeológovia na múmiách zistili časté znaky antrakózy, pravdepodobne ako dôsledok dlhodobej prítomnosti v zadymenom obydlí. V starovekom Ríme, kde sa spaľovalo drevo, sa tútor cisára Nera, Seneca, sťažoval na nepriaznivý vplyv dymu na svoje zdravie. Rímske súdy sa dokonca zaoberali prípadmi, v ktorých dym z výrobných dielní obťažoval obyvateľov v okolitých domoch.

Avšak znečisťovanie ovzdušia ako sociálny problém v širšom rozsahu sa začalo prejavovať až v stredoveku, kedy vznikali väčšie mestá. Prvé zmienky o probléme emisného znečisťovania ovzdušia pochádzajú z 13. storočia, z Londýna. Dramatický nárast obyvateľstva spôsobil krízu dovtedy spaľovaného dreva a vo výrobných procesoch sa namiesto deva začalo používať uhlie, hlavne pri výrobe cementu. Zmena paliva sa tak výrazne prejavila na životnom prostredí, že obyvatelia sa obávali o svoje zdravie a ľudové protesty viedli ku pokusom zakázať používanie uhlia. Ale v čase vlády Alžbety I sa značne rozšírilo používanie uhlia, čo spôsobilo mnoho problémov, napríklad aj na zničení historických budov. V 17. storočí sa uhlie v širokej miere používalo vo väčších európskych mestách v domácnostiach ako aj v priemysle. Problematikou znečisťovania životného prostredia sa zaoberali aj vedci. John Evelyn sa zaoberal vplyvom spaľovania uhlia na zdravie obyvateľov, rastlín a budov v mestách a v roku 1661 publikoval prvú kompletnú štúdiu o znečisťovaní ovzdušia Fumifugium, v ktorej opísal svoje pozorovania z vplyvu znečisťovania v Londýne (The Inconvenience of Aer and Smoak of London Dissipared).

Vynález parného stroja a následne priemyselná revolúcia výrazne zmenili spôsob života tým, že vznikol výrazný dopyt po pracovnej sile koncentrovanej v okolí tovární. V prvej polovici 19. storočia bol obrovský nárast obyvateľstva v mestách sprevádzaný sociálnymi problémami. Vážne zdravotné dôsledky znečisťovania ovzdušia, ale aj vôd, choroby a hygiena robili veľké starosti mestským administrátorom. V Británii a Francúzsku boli vydané prvé zákony na reguláciu emisií z parných strojov, takže v nadväznosti na to boli vyvíjané aj prvé zariadenia na odlučovanie a znižovanie znečisťovania ovzdušia. V skutočnosti mnoho ľudí bolo proti znečisťovaniu miest, ale prevládala všeobecná mienka, že dym je nutné zlo. Kým niektoré argumenty boli proti, iní emisie tolerovali a spájali s bohatstvom podľa hesla: "Kde je dym, tam sú aj peniaze". Záujem o znečisťovanie ovzdušia bol v 19. storočí sústredený na "dym": dym, ktorý svojou prítomnosťou poškodzoval odevy, špinil a poškodzoval budovy a dym, ktorý poškodzoval zdravie. Poznámka: Dym (smoke) je v tomto kontexte chápaný ako plyn obsahujúci vysokú koncentráciu tuhých častíc vo forme sadzí, ktoré vznikajú pri nedokonalom spaľovaní, v tomto prípade uhlia.) Na základe najnovších poznatkov z oblasti chémie vznikali aj prvé metódy pozorovania miery znečisťovania. V polovici 19. storočia Rollo Russell v Británii spozoroval, že hmla sa vyskytovala častejšie cez víkendy a sviatky ako cez pracovné dni. Na základe toho dospel ku záveru, že domáce kúreniská výraznejšie prispievali ku celkovému znečisťovaniu než priemyselná výroba. V skutočnosti dym, modernejšie emisie (alebo odpadový plyn) sa stal dominantným pojmom vo vzťahu ku znečisťovaniu ovzdušia až do súčasnosti.

Znečisťovanie ovzdušia vo veľkomestách

Londýn bol po desaťročia synonymom smogu, slova, ktoré v roku 1905 prvýkrát použil Dr. Ha Des Voeux ako charakteristiku špecifických hmiel v Britských veľkomestách. Pochádza zo spojenia dvoch slov: smoke a fog (dym a hmla). Tieto hmly boli dovtedy tiež známe ako "pea soupers"(hrachové polievky) a "great stinking fogs (veľké smradľavé hmly). Smog sa objavil ako dôsledok zvláštnych meteorologic-kých podmienok. V Novembri boli v Londýne najhustejšie a najdlhšie trvajúce hmly. Samozrejme, počas vykurovania v zimných mesiacoch boli emisie tuhých častíc a oxidu síričitého zo spaľovania uhlia oveľa vyššie než v lete. Tuhé častice (prevážne sadze) sa zachytili v hmle a spôsobili hnedo-čierne zafarbenie smogu, ktorý často pretrvával v mestách niekoľko dní. Počas takýchto smogových dní rýchlosť vetra bola takmer nulová, čo spôsobovalo stagnáciu smo gu a akumuláciu znečisťovania v prízemnej výške (zóne dýchania). Dôsledky na zdravie ľudí boli veľmi evidentné zvlášť, ak smog pretrvával niekoľko dní. Mnoho ľudí trpelo respiračnými problémami a boli zaznamenané zvýšené počty úmrtia v súvislosti s bronchiálnymi príčinami. Jeden z najväčších smogov v Londýne sa objavil v decembri 1892. Trval 3 dni a dôsledkom bolo 1000 úmrtí navyše. Londýn sa stal známym pre svoj smog. V 19. storočí dokonca mnoho návštevníkov prišlo do Londýna práve v čase smogu. Problém smogu bol definitívne vyriešený až v rokoch 1956 a 1968, kedy bola vydaná legislatíva zakazujúca spaľovanie uhlia (the Clean Act of 1956 and 1968). Londýnske ovzdušie bolo a je aj naďalej znečisťované inými menej viditeľnými ale rovnako toxickými škodlivinami ako oxid uhoľnatý, oxidy dusíka, ozón, benzény a aldehydy pochádzajúce z automobilovej dopravy. Avšak londýnske počasie je príliš premenlivé na to, aby v dôsledku týchto polutantov vznikol tzv. fotochemický smog, ten ktorý po desaťročia charakterizoval znečisťovanie vo veľkomestách so stabilnejším počasím, napr. v Los Angeles.

Los Angeles sa rozprestiera na pobrežnej planine, obklopenej pohoriami, ktoré bránia priamemu prísunu vzduchu a tak oddeľujú pobrežnú klímu od púšte. Hmly prichádzajúce od oceánu sú pre mesto normálne. Tie spôsobujú aj teplotné inverzie, charakterizované vznikom vrstvy teplého vzduchu nad vrstvou studenšieho vzduchu. Inverzia bráni vzduchu z prízemnej vrstvy stúpať, čo má za následok akumulácií znečisťujúcich látok v spodných vrstvách vzduchu. Takto nakoncentrované emisie z automobilov ale aj z priemyselných komínov exponované slnečnými lúčmi prechádzajú chemickými zmenami, výsledkom ktorých je hnedý, fotochemický smog, známy pod názvom losangelský. V roku 1943 prijali "Angelinos" prvé masívne dávky smogu. Po mnohých rokoch a vynaložených miliardách dolárov sa podarilo mestu zaviesť opatrenia na zastavenie zhoršovania znečisťovania.

Londýn a Los Angeles zďaleka nie sú unikátnym alebo najhorším príkladom znečisteného ovzdušia. Veľkomestá ako Miláno, Ankara, Mexico City, Buenos Aires a mnohé iné čelia podobným problémom. Napríklad New York City produkuje väčšie množstvá emisií než Los Angeles, ale vďaka priaznivým klimatickým podmienkam tu nenastali kritické smogové situácie. Príklad Londýna a iných miest ukazuje, že významné zmeny v kvalite ovzdušia je možné dosiahnuť za desaťročie alebo aj kratšie.